V jeden deň som dostal veľmi zaujímavú otázku, ktorá znie: „Aký je rozdiel medzi súcitom a ľútosťou?“ Musím povedať, že veru ma to trochu prinútilo sa naozaj zamyslieť. Život je krásny, vzácny dar a my ako ľudské bytosti, mali by sme si viac všímať veci a ľudí okolo seba. Všetko sa nás nejakým spôsobom týka a náš postoj by nemal byť ľahostajný, aj ako človeka k človeku !
Ja sám som na vozíku. Mám 29 rokov a trpím detskou mozgovou obrnou. Svoju chorobu beriem ako súčasť svojho života a hoci nikdy sa s ňou úplne nezmierim, akceptujem j, naučil som sa s ňou žiť a tak zdravo bojovať. Nikdy sa neľutujem ! Potláčalo by to moje ego, uberalo by mi to silu a chuť bojovať, dokázať si, že som silný človek, že moje práva sú také isté, ako každého z nás… Chcem a viem, že som plnohodnotný a nikdy sa zbabelo nechcem vzdať ! Nemali by sme nikdy postihnutého ľutovať, práve naopak, vo všetkom by sme ho mali podporovať, vytvoriť mu vhodné podmienky, aby sa mohol realizovať a nevytláčať ho zo spoločnosti, lebo len tak bude spoločnosť zdravá, civilizovaná a správne chápaná i širokým okolím.

Na druhej strane trápenie, úzkosť, žiaľ, zlá nálada a podobne, sú prirodzená súčasť života a treba ich tak brať. A tu môže nastúpiť súcit, ale pozor, treba usúdiť, kedy je to súcit zdravý, vhodný a naopak, kedy je viac na škodu ! Nedajú sa odstrániť, ale môžeme sa vždy snažiť ich aspoň trochu zmierniť nejakými prostriedkami. To platí aj v mojom prípade ! Pravidelne chodím na rehabilitácie, masáže, snažím sa byť aktívny. Ide to aj pri chorobe. Je to iba o psychike, pohľade na život a úcte k hodnotám, ako aj k sebe samému, ako si vážim život a čo v ňom chcem dokázať… A preto si myslím, že ľútosť a súcit majú k sebe blízko. Vzájomne sa nevylučujú, iba si treba dávať pozor a treba používať aj rozum. Napríklad, ak pri smrti niekomu prejavíme súcit, je to ľudské a dodá mu to silu, ale ak ho budeme dlhšie ľutovať, zvykne si a oveľa ťažšie sa dokáže adaptovať do života a pripraví sa o jeho krásy… A to je veľká škoda !!!