Kde bolo, tam bolo, za siedmimi horami, za siedmimi dolami, stála jedna malebná dedinka. Hneď v prvom dome bývali rodičia Jano a Mara so synom Jankom a dcérou Marienkou. Do dedinky sa prisťahovali len pred niekoľkými dňami, v nádeji, že vplyvom čerstvého vzduchu, začnú deti konečne poslúchať. Ich nádeje sa však nenaplnili a rodičia sa tak rozhodli: „Musíme sa tých parchantov zbaviť !“ povedal Jano a sadisticky sa usmial. Mara kývla hlavou a začal sa rodiť diabolský plán.

Ďalšieho rána poslali Jano a Mara deti do Tesca na jahody. Deti, ktoré predtým žili vo veľkomeste, si mysleli, že Tesco je za každým rohom, takže boli riadne zmätené, keď chodili hodinu a pol hore-dolu po dedine a Tesco nenašli. Napokon sa rozhodli, že sa na cestu opýtajú nejakého domorodca. Stretli susedu, ktorá však o pláne ich rodičov vedela, a preto ich zámerne poslala do hlbokého lesa. Deti blúdili po lese asi dva dni a pomaly ich začala chytať depresia. Marienku preto, že už dva dni nezjedla nízkotučný jogurt, ktorý jej mal pomôcť k ideálnej línii a hoci bola chudá ako somálski emigranti, bála sa, že priberie (Bohužiaľ, neuvedomila si, že keďže nejedla vôbec nič, asi ťažko priberie). Janko začínal chytať abstinenčné príznaky v podobe kŕčov, pretože sa už dva dni nepripojil na Internet a pri pomyslení, že za posledných 48 hodín nebol na ICQ ani minútu, si od zúfalstva trhal vlasy, takže sa mu pomaly začínala tvoriť plešinka. Keď sa zotmelo, napadla Marienke spásonosná myšlienka: „Janko, nože vylez na tento strom a pozri sa, či neuvidíš dáke svetielko.“ Janko sa vrhol na strom, no zhruba po pol metri spadol späť na zem. Marienka si až vtedy uvedomila, že Janko asi ťažko vylezie na strom, keď celé portfólio jeho pohybov zahŕňa ťukanie do klávesnice a pohyb myši (nie živej, počítačovej). Na Jankovu výzvu: „Marienka, skús tam vyliezť ty“, Marienka ani nereagovala, pretože by si mohla zašpiniť šaty za 6 litrov.

Nadránom deti prišli k chalúpke. „Marienka, aha, chalúpka. Tu budú iste žiť nejakí dobrí ľudia, ktorí nám pomôžu“, povedal Janko. „Prd.“, ozvala sa Marienka, „Na takomto stratenom mieste môže bývať len ježibaba alebo nanajvýš nejaký úchylák.“ Potom podišli bližšie k chalúpke a všimli si, že je celá-celučká z perníka. Janko sa hneď pustil do perníka, kým Marienka ešte chvíľu prepočítavala kalórie. Potom ju ale premohol hlad a do chalúpky sa zakusla aj ona. V tom zavŕzgali perníkové dvere a strašlivým hlasom sa ozvalo : „Keré hovado mi to žere chalúpku?!?“ Vo dverách stála ježibaba. Predpokladám, že bežný pozorovateľ si vie ježibabu živo predstaviť, napriek tomu ponúkam exkluzívny opis: bola vysoká asi tak meter štyridsaťpäť (aj s polmetrovým klobúkom), na dlhom nose mala bradavicu cez pol ksichtu, v ruke metla (nevedno, či zametala, alebo práve priletela) a na pleci plnom lupín jej sedel netopier. „Keré hovado mi to žere chalúpku?!?“ zopakovala ešte strašidelnejšie. O to viac deti prekvapil milý úsmev, ktorý sa zjavil na jej tvári potom, čo ich zbadala. Deti si pomysleli, že na perník jej chodí lesná zver, ktorú nemá rada (preto bola sprvoti nahnevaná) a že dlho nevidela ani živú dušu (preto sa potom potešila). Skutočnosť bola taká, že ježibaba bola psychicky narušený jedinec s pedofilno-kanibalistickými sklonmi. Pôvodne pracovala ako vychovávateľka v materskej škôlke, keď sa však prevalilo sexuálne zneužívanie detí, bola nemilosrdne vyštvaná zo spoločnosti a musela sa usídliť v hlbokom lese. A to mala ešte šťastie, že na ňu nepadlo zmiznutie 4 detí, ktoré si upiekla na oslavu 120 narodenín. Ježibaba potom pozvala deti dnu na čajíček. Janko natešene pokýval hlavou a už sa pratal do chalúpky, Marienka však ježibabe oznámila, že ona čaj nepije a spýtala sa jej, či nemá vodku alebo aspoň fernet. Ježibaba povedala názov nejakého bylinkového lektvaru a pretože Marienka bola od prírody zvedavá (pokiaľ išlo o chlast), vošla do chalúpky aj ona. Hneď, ako vošiel Janko do chalúpky, padol mu zrak na noutbúk položený na stole. „Pani ježibaba, a na čo je vám noutbúk?“ spýtal sa. Ježibaba v skutočnosti vlastnila noutbúk, aby si mohla prezerať detské porno, no v rýchlosti jej nenapadla žiadna dobrá výhovorka a tak radšej iba pokývala hlavou. Janko, ktorý zvykol nadväzovať dlhšie rozhovory iba na IRC alebo ICQ už ďalšie otázky nemal a tak ježibaba naliala jemu čajíček a Marienke onen bylinkový lektvar. Marienka si uhla z pohára a vzápätí vypľula obsah na zem. „Fuj, aký humus, to aby som si vypláchla hubu!“ povedala. „Ako môžete taký hnus piť?“. Ježibaba sa zatvárila urazene, že si Marienka dovolila uraziť jej lektvar, ale potom sa len opäť usmiala, pretože sa jej hlavou začali preháňať pedofilné predstavy. Ježibaba im potom pripravila večeru a pre istotu do nej pridala nejakú čarovnú bylinku, aby v noci deti nekládli odpor. Deťom bola ježibaba sympatická, a preto sa rozhodli prijať jej ponuku a prenocovať v chalúpke. To bohužiaľ ešte netušili, čo všetko si ježibaba predstavovala pod pojmom prenocovať. Kvôli psychicky slabším jedincom nebudem dopodrobna opisovať všetko, čo sa tej noci stalo, no môžem Vás ubezpečiť, že deti ani ježibaba sa moc nevyspali.

Ráno ďalšieho dňa vletela ježibaba do izby a zakričala: „Boha vášho, stávajte!“ Deti si kvôli ježibabiným bylinkám nič nepamätali, aj tak ale na ježibabu vrhli vyčítavý pohľad, pretože si ich dovolila zobudiť o pol šiestej ráno. Marienka ju poslala do jedného nemenovaného miesta, ale to už ježibaba hučala ďalej: „Myslíte si, že Vás budem vydržávat, ked budete len spat a žrat? Tahajte robit, lemry lenivé !!!“ Deti potom museli celý deň pracovať. Najskôr Marienka navarila perník, aby ním mohol Janko zacpať dieru, ktorú deň predtým vyhrýzli, potom umyli okná, vydrhli dlážku, upratali ježibabe porozhadzované čarodejné knihy a potom porobili ešte neviem koľko ďalších vecí. Potom ježibaba opäť pripravila večeru, do ktorej samozrejme pridala niekoľko svojich byliniek.

Takto to pokračovalo niekoľko týždňov, až si ježibaba povedala, že už si užila dosť a chcela by si teraz aj poriadne zajesť, pretože bylinkové omáčky, kašičky a podobné bordely jej už liezli krkom. Zavolala teda Janka a povedala mu nech priloží do pece a nachystá tú veľkú lopatu, čo s ňou minule odhadzoval sneh. Medzitým, ale Marienka pri utieraní prachu našla dévedéčka, na ktoré si ježibaba ukladala nahrávky, ktoré spravila počas posledných nocí. Keď išiel Janko okolo po lopatu, ktorou ich chcela ježibaba hodiť do pece, rozpovedala mu Marienka pravdu. Prečo mal Janko priložiť v peci a priniesť lopatu si ľahko domysleli, a preto sa rozhodli, že musia privolať pomoc. Janko sa rozhodol nahackovat z ježibabinho noutbúku NBS v nádeji, že ho vystopujú a pošlú do chalúpky kukláčov. Bohužiaľ Jankove schopnosti ďaleko prevyšovali schopnosti servera NBS aj napriek tomu, že zámerne spravil niekoľko chýb. Keď bol tento pokus neúspešný, rozhodli sa konať na vlastnú päsť. Keď im ježibaba prikázali sadnúť si na lopatu, povedali jej, že ich ešte v živote nechcel nikto usmažiť a tak nevedia, ako si majú na lopatu sadnúť. Ježibaba im vynadala do neschopných lenivcov a ukázala im ako si majú na lopatu sadnúť. Deti neváhali ani sekundu a bachli ježibabu do rozpálenej pece. Ježibaba na nich ešte stihla zakričať nejakú nadávku a potom sa z nej už stala kôpka popola. Deti sa spolu poradovali nad šťastlivým koncom a vybrali sa domov. Po ceste stretli drevorubača, ktorý im poradil cestu do dediny. Keď prišli do dediny a chceli vojsť do domu, nemohli sa dostať dnu, pretože rodičia pre istotu vymenili zámky. Janko zazvonil, ale nič sa nedialo, len Marienke sa zazdalo, že sa čosi pohlo za oknom. Deti sa tak vrátili do perníkovej chalúpky a pokiaľ nepomreli, žijú šťastne až dodnes.